Predjarie prišlo o päť rokov skôr.

 Od prvých signálov demokratizácie na Slovensku je práve päťdesiatpäť rokov. Tento rok si pripomíname polstoročie od veľkého pokusu slobodomyseľných občanov Slovenska poľudštiť socialistický spoločenský poriadok v Česko-Slovensku. Nebolo to jednoduché, no ani bez nebezpečenstiev. Chcelo to veľa statočnosti, odvahy i taktiky, lebo tí prví, najmä tí prví, museli rátať s tvrdým revanšom straníckych aparátov a polície. O to viac si to zasluhuje našu pozornosť. V čase, keď odvaha zlacnela a rozum zdražel. Slovensko v úsilí o zmenu pomerov v Česko-Slovensku hralo v tom čase prím. Nebojácne a cieľavedome, lebo v tom videlo aj možnosť presadiť svoje národné záujmy, mať väčší podiel na deľbe hodnôt a nebyť len dodávateľom surovín a lacnej pracovnej sily či výrobcom polotovarov pre český priemysel. Výrazný zlom v slovenskom politickom ovzduší vyvolali najmä tieto momenty:

■ PRÍCHOD DUBČEKA

Príchod Alexandra Dubčeka, doterajšieho tajomníka krajského výboru strany v Banskej Bystrici do Bratislavy a jeho vymenovanie za tajomníka ÚV KSS v roku 1962. Nemal to ľahké. O jari spred päťdesiatich piatich rokov hovorí v pamätiach Nádej zomiera posledná: „Moja situácia vyzerala neradostne. V Bratislave som bol obklopený Novotného vernými druhmi a pomáhačmi: K. Bacílkom, P. Davidom, M. Chudíkom a M. Sabolčíkom. Môj spolužiak z Moskvy a druh Jozef Lenárt tam bol tiež, ale ako sa ukázalo neskôr, nedalo sa s ním rátať. Nemal som veľa času, aby som si vybudoval obranu, a tak som obnovoval kontakty so starými priateľmi a hľadal nových spojencov. Vedel som, že tam sú, aj keď nie v najvyšších funkciách. Cestoval som po Slovensku a rozprával som sa s miestnymi funkcionármi, ale najmä s obyčajnými ľuďmi. Postupoval som systematicky a usiloval som sa blokovať Novotného ťahy proti mne. Moja taktika sa ukázala správna. Na XII. zjazde KSČ som bol napriek Novotného postaveniu zvolený za člena dôležitej komisie na vyšetrovanie represií a politických zločinov z päťdesiatych rokov.“

■ PÁD BACÍLKA

V roku 1962 strana rehabilitovala obete hanebného procesu s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami; s G. Husákom, ktorému dali súdruhovia pôvodne doživotný žalár, a s ďalšími odsúdenými na dlhé roky ťažkého väzenia – Novomeským, L. Holdošom, D. Okálim a inými.
Veľkou udalosťou v začínajúcej obrode spoločnosti bolo aj odvolanie Karola Bacílka z miesta prvého tajomníka ÚV KSS ešte v tom istom roku. To boli signály pre statočných spisovateľov a odvážnych novinárov prehovoriť. Zjazd slovenských spisovateľov 22. apríla 1963 a najmä slovenských novinárov o mesiac neskôr – to bola neočakávaná a nevídaná búrka proti doterajšej praxi komunistov. Novinársky zjazd, už „vyhecovaný“ ostrým vystúpením spisovateľov, mal ešte odvážnejší priebeh a cielene triafal do nositeľov stalinizmu v Česko-Slovensku. Spomeniem aspoň vystúpenie Mieroslava Hyska – komunistu, šéfredaktora povstaleckej Pravdy, nositeľa Radu SNP. To bol otvorený útok proti Viliamovi Širokému, predsedovi česko-slovenskej vlády a členovi politbyra. A Hysko ho vykreslil ako zloducha brutálnej moci. Taký odvážny čin zatriasol republikou. Prezident a prvý tajomník ÚV KSS Antonín Novotný v prvej chvíli vzal Širokého pod svoje ochranné krídla, dokonca prešiel do útoku, ale lavína sa už pohla: zriadila sa tzv. barnabitská komisia (meno jej prischlo podľa toho, že rokovala v pražskom kláštore barnabitiek), lebo doterajšie rehabilitácie obetí režimu boli formálne a skôr zakrývajúce pofebruárové ničomnosti režimu. O pár mesiacov musel Novotný, ak sa chcel sám zachrániť, Širokého obetovať. Na čelo česko-slovenskej vlády prišiel predsa len racionálnejší a navyše aj mladší človek – Slovák Jozef Lenárt.

■ REHABILITÁCIA VOJAKOV

Tlak slovenskej tlače prinútil stranu a vládu rehabilitovať aj povstaleckých vojakov a najmä dôstojníkov, ktorých degradovali, znemožnili im spoločenské uplatnenie a mnohých vrhli do pracovných táborov. Dovtedy strana ponímala SNP ako vzburu komunistov – partizánov proti slovenskému štátu, hoci SNP malo predovšetkým charakter vojenského povstania proti nemeckej okupácii, veď aj základné heslo SNP bolo Smrť nemeckým okupantom! Každý ústupok straníckeho vedenia vyvolal v tlači, v tých rokoch prevažne len slovenskej, nové aktivity a chuť dosiahnuť ďalší cieľ.

■ PRVÉ HUSLE

Prím stále hral Kultúrny život, ten sa odvážil vystúpiť proti nezmyslom prvý. Ihneď ho nasledoval mládežnícky denník Smena, postupne sa pridávali satirický časopis Roháč, obozretnejšie odborársky denník Práca, ale v polovici šesťdesiatych rokov už aj stranícka Pravda. Kultúrny život do tohto úsilia zapojil aj najznámejších zahraničných spisovateľov, keď pred päťdesiatimi piatimi rokmi spustil anketu Hovoria k nám spisovatelia sveta. Prispelo do nej dvadsaťdeväť (!) osobností svetovej literatúry, medzi nimi Alberto Moravia, Paolo Pasolini, Jean-Paul Sartre a iní. Rozruch vyvolala aj polemika Mňačko – Hochut. 
Historik Stanislav Sikora v štúdii pre zborník  E. Londonovej o slovenskej tlači v šesťdesiatych rokoch a politickom vývoji v Česko-Slovensku píše: „V novinách a časopisoch – Kultúrnom živote, Smene a Roháči, neskôr aj v Pravde, Práci a rozličných regionálnych časopisoch, kritizovali nešváry socialistickej spoločnosti, deformácie marxizmu-leninizmu, porušovanie socialistickej zákonnosti, krvavé účtovanie s domnelými a potenciálnymi odporcami komunistického režimu neohrození žurnalisti. K nim sa pripájali aj vedci a umelci najmä z oblasti spoločenských vied, ktorých už neznesiteľne škrtila zvieracia kazajka existujúceho ideologického systému. Z týchto odvážnych novinárov spomeniem aspoň J. Čomaja, M. Dzvoníkovú, O. Fulopa, G. Gryzlova, M. Hamadu, M. Hyska, M. Hrica, D. Herrmannovú, M. Janeka, J. Jonáka, R. Kaliského, A. Kurinu, S. Kalného, J. Košťovú, P. Ličku, E. Lobla, A. Mensatorisa, T. Michala, L. Mňačka, R. Olšinského, O. Plávkovú, M. Ruppeldta, J. Sitka, J. Smolca, P. Števčeka, J. Špitzera, J. Vereša, M. Vároša a i.

■ PRÍŤAŽLIVÉ VZORY

Ako pre každého chtivého žurnalistu tých čias aj pre mňa boli vzorom predovšetkým Roman Kaliský a Ladislav Mňačko. Jeho seriál Život bez adresy, ktorý v Smene koncom päťdesiatych rokov uverejňoval a potom vydal knižne ako Kde sa končia prašné cesty, som chápal ako latku, ktorú už nijaký slušný reportér nesmie podliezať. Ja som si však pozorne všímal aj tvorbu  jedného mladého muža, iba o tri roky odo mňa staršieho, na ktorého sa v tejto súvislosti zabúda. Nie z nedbanlivosti, iba preto, že jeho žurnalistika zostala v tieni literárnej tvorby, že ju prekrylo štyridsať kníh próz, literatúry faktu, tvorby pre deti a mládež a veľkých historických románových kompozícií – Anton Hykisch. Patrí sa mi ho spomenúť.  

■ ODVÁŽNY PUBLICISTA

Vždy, keď sa hovorí o šesťdesiatych rokoch u nás, vychodí mi, akoby boli prišli samy od seba, doviate vetrom. Nie je to tak. Sú výsledkom drobnej, sústavnej a veľmi riskantnej činnosti konkrétnych ľudí, odvážnych predstaviteľov slovenskej  inteligencie a z nich predovšetkým ekonómov,  akými boli Pavlenda, Húska, Kočtúch... a Hykisch, áno, aj Hykisch, lebo sotva by boli jeho publicistické vystúpenia také fundované a burcujúce nebyť jeho ekonomického vzdelania. To totiž neboli výkriky do davu ani gesto nevraživého prejavu proti moci, len tak, aby sa vykríklo, nie,  Hykischov protest bol úprimný, hlboký a erudovaný.  Mal náboj racionality. Aj preto Hykisch nie je len žijúci klasik slovenskej modernej prózy, ale aj klasik slovenskej publicistiky, a špeciálne eseje.
S Richardom Blechom, Viktorom Pavlendom, Pavlom Števčekom, Edom Grečnerom a niekoľkými ďalšími zakladal Klub mladej slovenskej inteligencie. Sám sa začal prejavovať ako smelý publicista, osobnosť vtedajšieho najsilnejšieho média – rozhlasu, a najpriebojnejšieho časopisu Kultúrneho života, ba ako líder politicky orientovaného Klubu mladej slovenskej inteligencie. Na prvom stretnutí Hykisch v prejave okrem iného povedal: „Socializmus nebudujeme pre komunistov, ale pre ľudí...“ Aj to je malý príklad, že  v zlomových chvíľach nie všemocná strana, ale relatívne malá hŕstka  slovenských tvorcov posúvala dobu k myšlienkam zabudnutej demokracie.

■ ÚLOHA REPORTÉROV

Neoceniteľná bola úloha slovenských reportérov tých čias. Vladimír Ferko pred časom preniesol ťažisko tvorby do vlastivedných kníh, teraz sa vracia k reportáži a ňou odhaľuje vražednosť režimu. Slavo Kalný na východe  získava  zaujímavé námety zo života Rómov. Aj vtedy to bola žeravá téma, len sa nepatrilo o nej písať. Úsilie režimu o ich splynutie s majoritnou spoločnosťou, aj keď sa práca stala povinnou zo zákona, nevyšlo. V rokoch 1959 – 1965 sa podarilo zaradiť do pracovného pomeru šestnásťtisíc Rómov – bolo to len 16,3 percenta osôb v produktívnom veku. A hoci sa za ten čas zlikvidovalo štyridsaťpäť najhorších osád s dvetisícpäťsto chatrčami, ešte aj v roku 1967 bolo na Slovensku stále tisícdvadsaťsedem osád a asi dvanásťtisícpäťsto chatrčí. Slavo Kalný mal pre tému obdivuhodný cit, poňal ju z mnohých strán a v rozličných súvislostiach a navyše tým, že je vynikajúcim rozprávačom, sa  zmocnil  tejto v socializme úplne novej témy aj čitateľsky pútavo. A ešte je tu Gavril Gryzlov,  jeho malé a väčšie senzácie, na ktoré mal nos. To už mu vyšlo päť reportážnych kníh a ešte nemal tridsaťpäť rokov.  A práve v čase, keď všetko začalo vrieť, keď také osobnosti žurnalistiky ako V. Ferko alebo S. Kalný museli prebrať funkcie vo vedení novín, stal som sa reportérom Smeny. Nebolo to ľahké byť partnerom chlapa takéhoto formátu. Nedalo sa mu privesiť na chrbát ani kráčať v jeho šľapách, každý sme museli svojou cestou.
Osudy ukrivdených sa stali hlavnou témou aj ďalších reportérov tých čias – Ruda Olšinského v Kultúrnom živote, Jána Smolca v Smene, E. Weidlera a V. Oravca v rozhlase, pribúdali ďalší v Práci, vo Večerníku..., reportáže prebúdzali svedomie národa a viedli ho k historickým udalostiam roku 1968.

Ján ČOMAJ - Foto: archív

Zdroj: http://snn.sk/news/predjarie-prislo-o-pat-rokov-skor/